pod priepasťou

stáli sme na hlavu

nad nami padal človek naspäť na oblohu

opierali sme sa o plecia

záťažou na vreciach svedomia

stále sme sa pretláčali

napriek tomu, že sme obaja bezzubí

vždy sa dá hrať konečne

vyplávať na dno

čakať zdĺhavejšie

porozumenie však stojí

ako slnko na oblohe
čím bližšie, tým prekliatejšie

horíš za pravdu

zostanú aspoň fľaky pochybností